Archív pre 10. December, 2009
Suchá nad Parnou
Suchá nad Parnou leží severozápadne od Trnavy na pravobrežnej nive riečky Parná, a aby tej vody nebolo dosť, priamo v obci sa do Parnej vlieva Podhájsky potok, na ktorom je povyše dediny aj vodná nádrž. V akých súvislostiach teda v minulosti vznikol názov tejto obce nevieme, no v písomných prameňoch sa vyskytuje už od 13. storočia. Už vtedy tu bol kostol a fara, v polovici 16. storočia stál v Suchej aj kaštieľ a niekoľko zemianskych kúrií a v 17. storočí sa obec stala mestečkom s jarmočným právom. Dnes je však Suchá nad Parnou jednou z mnohých dedín, a aj spomínané staré pamiatky odvial čas. Renesančný kaštieľ, v ktorom sídlila správa časti červenokamenského panstva, kam Suchá nad Parnou patrila, bol v roku 1952 zbúraný a na jeho mieste dnes stojí Základná škola. Bol to štvorkrídlový jednopodlažný objekt okolo štvorcového nádvoria, s poschodovými vežami na nárožiach. Ani pôvodný gotický kostol sa nezachoval, v rokoch 1700-1708 na jeho mieste postavili nový barokový, zasvätený sv. Martinovi biskupovi.
Košolná
Košolná leží nad údolím riečky Parná na ceste medzi Trnavou a Dolnými Orešanmi. Jej názov je odvodený od slovanského mena Košuľ. V písomných prameňoch sa spomína už v roku 1296, ako takmer všetky obce patriace do panstva hradu Červený Kameň. Tak ako ostatné dediny tohto panstva, aj Košolná bola v polovici 16. storočia natoľko vyľudnená, že tu zemepáni usadili kolonistov z Chorvátska. V prvej polovici 16. storočia tu Fuggerovci, majitelia Červeného Kameňa, vybudovali aj jeden z najväčších rybníkov na území svojho panstva. Ležal na potoku Parná severovýchodne od dediny a zvyškom po jeho hrádzi je cesta vedúca popri futbalovom ihrisku. Najvýznamnejšou pamiatkou v obci je kostol Povýšenia sv. Kríža, postavený v roku 1732. Je to jednoloďový plochostropý barokový kostolík s polygonálne ukončeným presbytériom s lunetovým záverom na východe a s predstavanou vežou zastrešenou vysokou murovanou ihlanovou strechou na západe. Keďže kostolík svojou veľkosťou už veriacim nepostačuje, v súčasnosti si stavajú nový, väčší kostol neďaleko starého v rade domov na severnej strane cesty.
Čítaj ďalej »
Klčovany
Boleráz leží medzi Trnavou a Trstínom na dôležitej komunikácii zvanej v minulosti Česká cesta. Jeho územie bolo osídlené už v praveku, a podľa názvu dnešnej obce bola nazvaná aj jedna zo skupín kultúr, ktoré tu sídlili v priebehu dejín. V období neskorej doby kamennej (3200-1900 rokov pred naším letopočtom) naše územie obýval ľud kultúry s kanelovanou keramikou. Jedna z jeho svojráznych skupín v rámci tejto kultúry, rozšírená na západnom Slovensku, Morave, Sliezsku, a vo východnej časti Rakúska bola nazvaná bolerázskou podľa veľkého počtu nálezov po nej práve na území chotára Bolerázu. Neskôr, okolo roku 1500 pred naším letopočtom, v dobe bronzovej, bolo toto územie tiež výrazne osídlené, a pozostatkom po tomto osídlení sú zvyšky opevneného hradiska v chotárnej časti Zámok západne od obce. Neskôr bolo na tomto mieste aj slovanské hradisko. A názov obce má takisto slovanský pôvod z obdobia Veľkej Moavy. Prvá zmienka o obci je však až z roku 1240. Vtedy boli darované dôchodky z tejto obce trnavskému kláštoru františkánok (neskôr nazvaných klarisky).
Kaplna
Kaplna tvorí dnes spolu s Báhoňom a Igramom, medzi ktorými leží, niekoľko kilometrov dlhú súvislú líniu domov, zoradených pozdĺž ľavého brehu Vištuckého potoka. V minulosti boli tieto dedinky menšie a rozprestierali sa medzi nimi aj úseky polí, no dnes len domáci vedia, kde končí jedna a kde začína ďalšia z nich. Stará Kaplna, ktorá sa spomína už v 13. storočí, sa rozprestierala medzi dnešným cintorínom a kostolom. Pôvodný cintorín však až do 18. storočia ležal pri kostole. Aj tunajší kostol tu musel stáť už v polovici 13. storočia a pravdepodobne nahradil staršiu sakrálnu stavbu. Kostol je zasvätený sv. Alžbete Uhorskej, alebo tiež Durínskej. Jej otcom bol uhorský kráľ Ondrej II. a narodila sa na hrade v Bratislave v roku 1207. Ešte ako dievčatko ju zasnúbili s durínskym grófom Ľudovítom a ako štrnásťročná sa za neho vydala. Po niekoľkých rokoch manželstva sa žiaľ stala vdovou a spolu so svojimi tromi deťmi sa uchýlila do nemeckého Marburgu. Ešte v Uhorsku každodenne vídala hladujúcich a chorých ľudí.
Jablonec
Jablonec, na okolí známy aj ako Halmeš, leží juhozápadne od Trnavy pozdĺž cesty medzi Budmericami a Cíferom na potoku Gidra. Je to jeden z najvýznamnejších tokov v tejto oblasti, a mierne údolie Trnavskej pahorkatiny, ktorým tečie, bolo osídlené už v neolite. Najvýznamnejším obdobím v histórii územia, na ktorom Jablonec leží, bola doba bronzová. Okolo roku 2000 pred naším letopočtom tu bolo veľké sídlisko s pohrebiskom a s opevneným centrom nachádzajúcim sa severozápadne od dnešnej obce, naľavo od cesty smerujúcej do Budmeríc. Neopevnené osídlenie sa však tiahlo takmer až po Jarnú, čo je už časť Cífera, takže toto praveké „mesto“ bolo rozsiahlejšie ako dnešná obec. V mladšej dobe železnej, asi 500 rokov pred n. l., využili priestor starého hradiska Kelti, našlo sa tu totiž sídlisko z doby laténskej. Prvá písomná zmienka o dedine je až z roku 1342. Patrila do panstva hradu Červený Kameň. Už v 16. storočí bola obec známe niekoľkými mlynmi, no kostol tu bol postavený až v roku 1656 za zemepána Mikuláša IV. Pálfiho a jeho ženy Márie Eleonóry Harrachovej. Dovtedy chodili veriaci na bohoslužby do kostolov v okolitých dedinách.