Archív pre December, 2009
Šelpice
Šelpice ležia medzi Trnavou a Bolerázom, priamo na ceste spájajúcej Trnavu so Senicou a Záhorím, a v minulosti Uhorsko s Českým kráľovstvom – to jej vtislo pomenovanie Česká cesta. Ich najbližším susedom sú Bohdanovce. Od seba tieto dve dediny delí potok Trnávka, v ktorého údolí obe ležia. Toto údolie bolo osídlené už od praveku, a aj slovanské osídlenie je tu archeologickým výskumom doložené už v období Veľkej Moravy i neskôr, v 10. a 11. storočí. Prvá zmienka o dedine je z obdobia tesne pred polovicou 13. storočia, a potom v roku 1283. Šelpice, alebo tiež „Rozumkovo“, patrili do panstva hradu Červený Kameň. Turecké nájazdy v tridsiatych rokoch 16. storočia dedinu ťažko poznačili a preto sa v roku 1536 uvádza ako pustá. Noví majitelia červenokamenského panstva Fuggerovci Šelpice, tak ako niektoré ďalšie dediny svojho panstva, obnovili usadením chorvátskych kolonistov.
Suchá nad Parnou
Suchá nad Parnou leží severozápadne od Trnavy na pravobrežnej nive riečky Parná, a aby tej vody nebolo dosť, priamo v obci sa do Parnej vlieva Podhájsky potok, na ktorom je povyše dediny aj vodná nádrž. V akých súvislostiach teda v minulosti vznikol názov tejto obce nevieme, no v písomných prameňoch sa vyskytuje už od 13. storočia. Už vtedy tu bol kostol a fara, v polovici 16. storočia stál v Suchej aj kaštieľ a niekoľko zemianskych kúrií a v 17. storočí sa obec stala mestečkom s jarmočným právom. Dnes je však Suchá nad Parnou jednou z mnohých dedín, a aj spomínané staré pamiatky odvial čas. Renesančný kaštieľ, v ktorom sídlila správa časti červenokamenského panstva, kam Suchá nad Parnou patrila, bol v roku 1952 zbúraný a na jeho mieste dnes stojí Základná škola. Bol to štvorkrídlový jednopodlažný objekt okolo štvorcového nádvoria, s poschodovými vežami na nárožiach. Ani pôvodný gotický kostol sa nezachoval, v rokoch 1700-1708 na jeho mieste postavili nový barokový, zasvätený sv. Martinovi biskupovi.
Košolná
Košolná leží nad údolím riečky Parná na ceste medzi Trnavou a Dolnými Orešanmi. Jej názov je odvodený od slovanského mena Košuľ. V písomných prameňoch sa spomína už v roku 1296, ako takmer všetky obce patriace do panstva hradu Červený Kameň. Tak ako ostatné dediny tohto panstva, aj Košolná bola v polovici 16. storočia natoľko vyľudnená, že tu zemepáni usadili kolonistov z Chorvátska. V prvej polovici 16. storočia tu Fuggerovci, majitelia Červeného Kameňa, vybudovali aj jeden z najväčších rybníkov na území svojho panstva. Ležal na potoku Parná severovýchodne od dediny a zvyškom po jeho hrádzi je cesta vedúca popri futbalovom ihrisku. Najvýznamnejšou pamiatkou v obci je kostol Povýšenia sv. Kríža, postavený v roku 1732. Je to jednoloďový plochostropý barokový kostolík s polygonálne ukončeným presbytériom s lunetovým záverom na východe a s predstavanou vežou zastrešenou vysokou murovanou ihlanovou strechou na západe. Keďže kostolík svojou veľkosťou už veriacim nepostačuje, v súčasnosti si stavajú nový, väčší kostol neďaleko starého v rade domov na severnej strane cesty.
Čítaj ďalej »
Klčovany
Boleráz leží medzi Trnavou a Trstínom na dôležitej komunikácii zvanej v minulosti Česká cesta. Jeho územie bolo osídlené už v praveku, a podľa názvu dnešnej obce bola nazvaná aj jedna zo skupín kultúr, ktoré tu sídlili v priebehu dejín. V období neskorej doby kamennej (3200-1900 rokov pred naším letopočtom) naše územie obýval ľud kultúry s kanelovanou keramikou. Jedna z jeho svojráznych skupín v rámci tejto kultúry, rozšírená na západnom Slovensku, Morave, Sliezsku, a vo východnej časti Rakúska bola nazvaná bolerázskou podľa veľkého počtu nálezov po nej práve na území chotára Bolerázu. Neskôr, okolo roku 1500 pred naším letopočtom, v dobe bronzovej, bolo toto územie tiež výrazne osídlené, a pozostatkom po tomto osídlení sú zvyšky opevneného hradiska v chotárnej časti Zámok západne od obce. Neskôr bolo na tomto mieste aj slovanské hradisko. A názov obce má takisto slovanský pôvod z obdobia Veľkej Moavy. Prvá zmienka o obci je však až z roku 1240. Vtedy boli darované dôchodky z tejto obce trnavskému kláštoru františkánok (neskôr nazvaných klarisky).